Na Slovensku sa verejné vodovody a kanalizácie začali hromadne budovať koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Vtedy už boli známe kovové a liatinové rúry, čerpadlá na parný, neskôr elektrický pohon, jednoduché odberné zariadenia a domové prípojky. Na hromadnú výstavbu verejných sietí priamo nadväzovalo špecializované strojárstvo aj stavebníctvo. 

Vodovody a kanalizácie nepokrývali celú rozlohu miest a bolo potrebné ich rozšíriť a dobudovať. Väčšina obcí zásobovaných vodou mala iba odvodnenie, t.j. odvádzanie povrchových vôd. Do roku 1945 a s malými zmenami až do roku 1951 to boli strediská či oddelenia služieb a miestne organizácie, ktoré mali 
v správe vodovod. V roku 1951 vznikli pri KNV (krajský národný výbor) Krajské vodohospodárske služby, ktoré mali 3 zložky:

- zásobovanie vodou a kanlizácie
- vodné toky a meliorácie
- stavebná zložka

V rokoch 1954 až 1960 vodovody a kanalizácie boli organizované v krajských organizáciách ZVaK - Zásobovanie vodou a kanalizácie (6 krajov) a podriadené SVH - Správe vodného hospodárstva na Slovensku. V roku 1960 sa SVH zrušila a ZVaK sa zmenili na osobitné rozpočtové organizácie podriadené KNV. 

Projekty stavieb po vojne vypracúvali súkromníci, podniky i odborné útvary vodohospodárskych organizácií a orgánov. Po znárodnení stavebníctva 
vznikol roku 1949 špecializovaný podnik Stavoprojekt, z ktorého roku 1955 vznikol štátny ústav pre projektovanie vodohospodárskych stavieb Vodoprojekt. Na projektovanie vodohospodárskych diel vznikol roku 1952 Hydroprojekt. Špecializované projektové útvary sa postupne vytvorili vo všetkých vodohospodárskych  a stavebných organizáciách (Hydrostav, Váhostav, Doprastav, Inžinierske stavby, Vodohospodárske stavby a pod.

Snaha o čo najefektívnejšie využitie materiálov potrebných pri budovaní vežových vodojemov viedla k vypracovaniu typu vodojemov, ktoré tvoria súčasť kubusu obytných budov. Pri tomto riešení sa lepšie využijú zvislé nosné prvky vežových vodojemov. Úžitkové priestory okolo vodojemu majú zároveň dobrú tepelnoizolačnú účinnosť a umožňujú účelné rozmiestnenie armatúr vodojemu. Objekt vežového vodojemu v Šali sa zakladal v otvorenej jame v hĺbke 7 m na železobetónovej doske, na ktorej sa vybetónoval systém železobetónových komôr. Ich steny tvoria nosný rošt na roznos zaťaženia nosných pilierov konštrukcie.

axonometria - zdroj: archív Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., pobočka Šaľa

Dno nádrže vodojemu je vo výške 29,5 m nad terénom a jeho celková stavebná výška je 41 m. Vodojem má dve samostatne ovládané akumulačné nádrže. Vonkajšia štvorcová nádrž sa prispôsobuje tvaru základného objektu, vnútorná nádrž je valcová. Vnútorné, omáčané plochy vodojemu sú pokryté tesniacim plášťom z polyvinylchloridových fólií. V dvoch najnižších podlažiach objektu sú kancelárske a prevádzkové miestnosti vodární, v piatich podlažiach sú byty a najvyššie podlažie pod vodojemom je technické.

Vodovod Šaľa sa zásobuje vodou z 10 studní celkovej výdatnosti 60l/s, z ktorých sa voda čerpá do úpravne vody na odstránenie mangánu a železa. Upravená voda sa kumuluje v nádrži 300 m^₃, odkiaľ sa čerpá do vežového vodojemu 900 m³, ktorý pre vyššieho dodávateľa Vodohospodárske stavby n.p. Bratislava vybudovali Poľnohospodárske stavby n.p. Nitra. Vodovod sa dopĺňa zo skupinového vodovodu Jelka-Galant-Nitra. Výtlačné liatinové potrubie DN 300 má dĺžku 2km. Rozvodná sieť dĺžky 38 km je z liatinového potrubia a potrubia PVC DN 80 až 250.

Zdroj informácií v texte:
Peter, P. a Debnár, J. Stavebníctvo na Slovensku - Vodohospodárske stavby (1991), vydávateľ: Ikos